Počas mojej “škôlka” éry som mal skôr nútené kamošenia, kedy som sa s niekým bavil len preto, že sa kamošili aj naše maminky alebo len preto, že sme mali rovnaké papuče.
Ahojte kamoši,
môj úvodný pozdrav je tento raz veľmi tematický. Okrem Vás, čitateľov a kamošov mám aj pár real life kamošov a kopec kamošstiev mám aj za sebou. Kamoši sú niečo, čo potrebuješ mať a zároveň niečo, čo sa veľmi ťažko hľadá.
Počas mojej “škôlka” éry som mal skôr nútené kamošenia, kedy som sa s niekým bavil len preto, že sa kamošili aj naše maminky alebo len preto, že sme mali rovnaké papuče. Z tohto obdobia niektoré pretrvali aj dodnes, no už dôvodom nášho kamošenia nie sú len takéto banality.
Čo sa týka skorších rokov základnej školy, moc dynamicky sa tie kamošenia nemenili a boli viac-menej rovnaké. V druhej časti, teda na druhom stupni, to už bolo mierne dramatickejšie.
Najviac “vetra” do toho vniesli v piatom ročníku hlavne nové tváre. Nakoľko sa z triedy B stala trieda športová, jej “nešportovci” sa rozhodili do triedy A a C. Vnieslo to k nám teda “fresh” tváre, ktoré spolu so žiakmi, ktorí prepadli vytvorili zaujímavú zmesku ľudí. Pamätám si na to len letmo, ale predsa len. Dostali sme vtedy triednu, ktorá svoju kariéru učiteľky len začínala a aj my aj ona sme boli vzájomne jeden nepopísaný list. My sme ten svoj popísali až prirýchlo a triedne konflikty sa od piateho do šiesteho roka vyburcovali viac akoby sme chceli. Zasahovala u nás školská psychologička a neskôr aj vtedajšia riaditeľka, ktoré sa to snažili vyriešiť. Riešenie prišlo až o rok neskôr.
Ďalej sa dočítaš:
Prečo bolo pre mňa obdobie základnej školy búrlivé
Ako spätne pozerám na strednú školu
Aké to je na výške s kamošením
The content below was originally paywalled.
O rok neskôr k nám prišla triedna, ktorá bola väčší a viac obávaný víchor ako my. Narobila s nami veľmi rýchle poriadky, čomu nasvedčuje aj počet sedení s triedou – jedno. Búrlivé obdobie ako tak prešlo, prešiel aj lyžiarsky a my sme nejak prešli základnou školou.
Kamošenia sa dramaticky zmenili, kedy ma sklamala vtedajšia najlepšia kamoška a celá skupinka, ktorú som s ňou vytvoril. Urobil som teda razantný krok a počas prvého ročníka na strednej, presne 6.1.2021 som dramaticky všetkých zablokoval a urobil menší housekeeping. Áno, šlo to aj jemnejšie a možno, keby si to vyrozprávame sa ešte bavíme – prišlo mi to vtedy však ako zbytočné naťahovanie.
Stredná škola bola asi najlepšie obdobie na kamošenia. Aj tie, ktoré máme v živote len na čas obmedzený a aj tie, ktoré pretrvávajú doteraz. Strednú školu vnímam ako miesto, kde sa stretajú ľudia viac názorovo a záľubovo podobný ako na základnej škole, kde nás často spája len podobné bydlisko.
My sme sa na strednej stretli ako výborná skupinka, ktorá síce bola poznačená prvým c*vid ročníkom, no neubralo nám to na skamošení. Boli sme skupinka, ktorá si vytvorila triedny Discord, kde sme združovali odpovede na testy, či si počas nich priamo pomáhali (táto éra je už za nami, tak pevne verím, že z toho nikto problémy robiť nebude). Vnímam, že toto bola určite jedna z vecí, ktorá nám pomohla utužiť kolektív. Tie ďalšie “prvácke” kolektívy na mojej strednej to nemali také úspešné.
Zvyčajne sa v kolektíve vytvorí niekoľko menších skupiniek, čoho sme ani my neboli výnimkou. Výnimkou však bolo to, že tieto skupinky sa vedeli kedykoľvek spojiť dokopy a fungovať ako jedna veľká v akomkoľvek zoskupení. Nie je to síce skromné, ale dodnes na nás spomínajú učitelia (primárne v dobrom, aj keď sú prítomné samozrejme aj trochu negatívne spomienky) a spomínajú aj na výnimočnosť našej triedy.
Keď sme končili po maturite, hovoril som si, ako to bol super čas a ako by som sa kedykoľvek do tohto obdobia vrátil. Teraz však, počas druhého ročníka na vysokej, by som to už nepovedal. Je to hlavne preto, že toto obdobie beriem ako super spomienku, ktorá sa stala a jednoducho sa už nevráti.
Vysoká škola je pre mňa v niečom pokračovanie tej strednej. Tým, že to je miesto so špeciálnym zameraním, opäť sme tam skupina podobných ľudí. Čakal som úprimne, že tam bude viac ľudí verejného záujmu, no v našom ročníku ich vieme zrátať na jednej ruke.
Spoločne sme v prvom ročníku založili PZU – Poetov z ulice. Komunitu, ktorá spájala súčasnú poéziu na eventoch a za rok existencie urobila 5 eventov naprieč celým Slovenskom.
V prvom ročníku sa prirodzene dialo to, že sa bavil každý s každým a spolu sme sa bavili na základe banalít – rovnaká obec pôvodu, jeden spoločný záujem, či spoločný kamaráti. To sa však v druhom ročníku zmenilo.
Z veľkých skupín sa stali menšie, no o to stabilnejšie. Ja som takto fluidne prešiel množstvo “uskupení” hlavne s Leou, ktorá zostala a v našom okolí sa vytvorila jedna menšia skupinka no o to stabilnejšia. Vieme sa spoločne porozprávať o svojich trápeniach, pár z nich sme prežili turbulentne spolu.
To, či to takto bude vyzerať aj o rok a či sa naše kamarátstvo presunie aj do času mimo školy povedať neviem. Naučil som sa však tieto kamošenia prežívať prítomne a vážiť si spoločný čas, ktorý máme. Uvidíme čo prinesie budúcnosť a nakoľko vysoká škola pre mňa ešte nie je skončená kapitola, ukončenie nebude mať ani tento článok.
Pridaj komentár